Nielen v októbri...

Autor: Zdravotní Klauni | 22.10.2014 o 16:09 | (upravené 22.10.2014 o 17:02) Karma článku: 5,37 | Prečítané:  542x

Mnohí ľudia sú prekvapení, keď zistia, že ako zdravotní klauni nechodíme len za deťmi, ale aj za seniormi. Veď nikde predsa nie je napísané, že starší ľudia strácajú zmysel pre humor, lásku k ľuďom a radosť z nezvyčajných situácií! Klauniády so seniormi sú prekrásne! Vtipné, svieže, plné života...

Hubárska sezóna je v plnom prúde. Môj kolega Ivan plní, čo sľúbil, a na klauniádu do zariadenia pre seniorov nesie plný košík húb a ako bonus sympatickú kytičku lúčnych kvetov. Pri obliekaní sa do kostýmov si ešte zbehneme, akým spôsobom budeme viesť príbeh so „zápletkami“, do košíka zbalíme všetky rekvizity a vyrážame za seniormi. Keď od sociálnej pracovníčky, arteterapeutky a obľúbenkyne seniorov v jednej osobe, Dominiky, získame informácie, ktorých klientov smieme navštíviť, vchádzame do prvej izby.

„No, pipenky, čo ste to zase vymysleli,“ víta nás pani Veronika. Tak sa jej, ako Oľga Havranová, vysťažujem, že sme išli na prechádzku do lesa a zrazu sa obzriem a Františka nikde. Vrátil sa až po štyroch hodinách s košíkom plným húb a výhovorkou. „Veď to ona sa mi stratila v lese. Nabudúce jej dám takýto zvonček na krk, nech viem, kde je,“ rozpráva môj kolega. „Tento je maličký,“ skúma pani Veronika zvonček, ktorým ma treba „označiť“, aby ma bolo možné v lese lokalizovať. „To máte pravdu, dám jej na krk radšej kravský,“ pritvrdzuje pán hubár. A pani Veronika sa nahlas rozosmeje. Niekedy stačí málo. Aj predstava kravského zvonca na ženskom krku...

„A máš atlas, aby sme vedeli, ktoré sú jedlé?“ kontroluje ma kolega v izbe u pani Terézie, ktorá hovorí, že ona veľmi huby nepozná. „Jasné, že mám, som pripravená,“ a už vyťahujem z tašky autoatlas. František ma naoko karhá, že ten nám pri poznávaní plodov lesa veľmi nepomôže, pani Terézia sa smeje. To, že má nad 75 rokov, neznamená, že s pribúdajúcimi rokmi stratila aj zmysel pre humor. A keď namiesto noža „na prežitie v lese“ vyťahujem príborový, veď sa predsa nechcem porezať, smeje sa ďalej.

„No, ukážte to sem!“ hovorí pani Júlia a berie Františkovi z rúk košík. „Tento je dobrý, tento tiež, aj tento. Tento nepoznám, to radšej nie!“ prehrabáva sa v košíku a radí, z čoho variť a čo radšej vyhodiť. „Teda, vy sa vyznáte,“ chváli ju František. „Ja ani nie, to manžel chodil na huby,“ hovorí skromne.

V ďalšej izbe hubovú tematiku zmeníme. Pani Juliána leží, reaguje málo, väčšinou iba očným kontaktom a úsmevom. Ukazovať jej huby nad perinu sa nám nezdá vhodné, a tak sa jej opýtame, či jej smieme spríjemniť deň pesničkou. Tak spievame, František Lovecký s červeným nosom k tomu hrá na ukulele. Spod periny pani Juliáne trčí vlastne iba hlava, obe ruky má skryté. Keď dospievame, usmeje sa. Keď zaregistrujem menší pohyb, pomaly začínam tušiť, čo sa deje. Pani Juliána namáhavo vyberá ruky spod periny a nečujne nám tlieska. „Smieme vám tu nechať kytičku?“ zaujíma nás. Pani Juliána prikyvuje, tak kvietky dávam do vázy. Aby mala v izbe aspoň kúsok lúky...

 

Pani Mária niekoľko rokov už len leží. Reaguje máličko, skoro vôbec. No keď zachytíme jej pohľad blúdiaci kade-tade, chytíme ju za rameno a pozdravíme, cítime, že nás vníma. Začíname hrať a spievať pesničku, pani Mária sa usmieva, celá sa rozžiarila a zvukmi reaguje na hudbu.

„Dnes ideme na túru,“ oznamujeme ako Oľga a František na oddelení seniorov v jednom zariadení za Bratislavou. „Ale, áno? A kam idete?“ pýta sa usmiata pani Anna, sediaca v kresle. „Ideme na Kriváň a vy idete s nami!“ oznamuje František. „Jój, to ja už nemôžem, už ma tak neposlúchajú nohy,“ hovorí babička. Uisťujeme ju, že sa určite nestratíme, nech sa nebojí, veď máme aj turistickú mapu. A vyťahujem strihovú prílohu z Burdy, plnú červených a zelených kadejako rozmiestnených čiar. Pani Anna sa smeje, že toto nám s nájdením cesty určite nepomôže. „Tak ak vy nejdete na Kriváň, Kriváň donesieme k vám,“ oznamujeme. A už aj nesieme olejomaľbu Kriváňa v masívnom ráme. Obaja pri babičke čupíme, obraz zdvihnem a František hrá na ukulele. „Hej pod Kriváňom, tam je krásny svet!“ spievame. Babička sa pridáva a smeje sa. „Nikdy by som si nemyslela, že dnes budem pod Kriváňom!“

S Jožinkom, čoby mojím drahým bratom, vchádzame do poslednej izby na chodbe zariadenia pre seniorov v Bratislave. Tam už stojí babička, víta nás. Pozdravíme ju, trochu sa porozprávame a hneď sa púšťame do tanca. Teda len my dve, Jožo hrá. Po pár tónoch babičke spadne na červený pulóver slza ako hrach. „To spievame tak falošne?“ pýtame sa babičky s úsmevom. „Nie, len som rada, že ste tu,“ povie a pokračujeme v tanci. Keď odchádzame, ďakuje za návštevu a spríjemnenie dňa.

Preto to robíme. Aby sme aj tým skôr narodeným priniesli humor, vytrhli ich z rutiny, vniesli do ich života novú situáciu, vnem, pocit. Nielen v októbri...

 

Eva Okoličániová – zdravotná klaunka

... pretože smiech pomáha!

www.cervenynos.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?