Po plači býva smiech

Autor: Zdravotní Klauni | 8.8.2018 o 8:05 | Karma článku: 4,57 | Prečítané:  1802x

„Je tu niekde klaunka?“ počujem volať sestričku. Vybehnem za hlasom. „Miškovi odložili operáciu, je z toho nešťastný. Potrebuje rozveseliť,“ vysvetľuje a povie mi číslo jeho izby.

Presunutie operácie na ďalší deň naozaj nie je dôvod k veselosti. Ani pre dospeláka, nieto pre deväťročné dieťa. Opäť na druhý deň nejesť, nepiť a báť sa, ako to celé bude prebiehať a ako to dopadne. A zase o niečo dlhšie zostať v nemocnici.

Ani nemusím hádať, ktorý zo štyroch chlapcov v izbe je Miško. Stojí v kúte za dverami a plače. Priznám sa, že mi ako človeku nie je všetko jedno. Ani ako klaunke. Neviem, či dokážem rozosmiať nešťastného chlapca. No rozhodne to vyskúšam.

„Ahoj, máš nejaké mokré líca, ja ti ich osuším,“ navrhujem mu ako červenonosá doktorka. „Ale nie, to netreba,“ snaží sa neisto namietať. „Prosím ťa, to nie je žiadny problém,“ vyťahujem pumpu na balóny, ktorá poslúži ako pohotovostná zásobáreň vzduchu. „Len kde máš tie líca? Kde len môžu byť...,“ uvažujem nahlas. Miškovi prúdom vzduchu fúkam do vlasov. Vzlyky začína pomaličky striedať smiech.

„Toto ale asi nie je ono,“ uvažujem sebakriticky. „Skúsim to nižšie,“ a fúkam mu na tričko. Michal sa už potichu smeje. „Ani toto nebude ono. Aha, líce,“ vyhlásim radostne a fúkam mu na ucho. No po chvíľke zase pochybujem, či som sa trafila. Miško sa už nahlas rehoce, slzy uschli aj samy. Ako stopa po smútku mu však zostal plný nos.

„Idem si po vreckovku,“ prizná sa vysmiaty chlapec. „Nechoď, ja ti vreckovku hneď dám. To nie je absolútne žiadny problém, mám ju tu nachystanú. Veď vieš, že na mňa sa môžeš spoľahnúť,“ vyhlasujem.  Vyťahujem z vrecka zošit. „To nie je ono,“ priznávam zahanbene, „sekundičku, aha, už ju mám.“

Michal neveriacky hľadí na gumenú sliepku v mojej ruke. „Hmmm, tak týmto si nos asi tiež neutrieš,“ hlesnem. Ešte chvíľku sa naoko nervózne prehrabávam v hlbokých vreckách bieleho plášťa, kým vyberiem ruku a víťazoslávne ju otvorím. Na dlani mám penový červený nos. „To je ono!“

Michal si ho vezme, ide k posteli a zo stolíka zoberie naozajstnú vreckovku. Poriadne sa vysmrká. Potom si sadne na posteľ a hrdo si ho nasadí. Keď odchádzam z izby, veselo mi kýva.  S červeným nosom a so širokým úsmevom. 

 

Eva Okoličániová / doktorka Dialýza Odmeraná

 

Prečítajte si ďalšie príbehy zdravotných klaunov: www.cervenynos.sk

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Ivan Mikloš

Priznám sa, mám veľké obavy (píše Ivan Mikloš)

Bojím sa toho istého, čoho Steven Pinker.


Už ste čítali?