Môj otec, Alzheimer a my ostatní

Autor: Zdravotní Klauni | 20.9.2018 o 20:15 | Karma článku: 10,26 | Prečítané:  7266x

Môj otec je už starší pán. Všetko by bolo ako má byť, nebyť nemilého prekvapenia pár rokov pred sedemdesiatkou. Aj keď už o tom nevie, je otcom štyroch detí a dedkom piatich vnučiek. Odvtedy spolu bojujeme s Alzheimerom.

Všetkých nás dobehol smútok, nové výzvy a nemálo starostí. Ubolená mama, jeho manželka, mu odvtedy doslova obetovala svoj život. Všetok čas a sily. My, odrastené deti, sa snažíme kde tu pomôcť, každý ako môže a koľko stíha. Málokto stíha v týchto uponáhľaných časoch.

Zatiaľ to ako rodina zvládame, aj keď nerozumiem ako to dokáže ustáť mama. Veľmi jej pomáha viera. Máme ale o ňu obavu, keďže je (pomerne tvrdohlavá) bojovníčka a s opaterou siaha na dno svojich síl. Ja by som sa už asi dávno zložil. Najmä psychicky. Práve o tom sa s ňou najčastejšie rozprávame. Mala by si vydýchnuť. Opatera totiž posledný rok začala byť náročná už i fyzicky. Namiesto vane by sa zišiel sprchovací kút, WC je maličké a kúpeľňa ešte menšia. Prerábky teraz neprichádzajú do úvahy.

Život s Alzheimerom je podobný tomu vo väzení

Otec už absolútne neovláda svoju myseľ a tým pádom ani komunikáciu. S jeho pohybovým aparátom to posledné týždne začína byť komplikované. Potrebujete spomaliť čas, zachovať kľud. Proste pevné nervy a pokoru. Keď otec náhodou doma spadne, musíme ho prísť postaviť. Padá stále častejšie. Keď náhle ochorel a mal problém s dýchaním, volali sme večer sanitku a strávili noc v nemocnici. Dvakrát sa už stalo, že sa vydal na útek - prechádzku a museli sme ho hľadať po okolí. Aj preto je byt stále zamknutý, či už v ňom niekto je, alebo nie. Je to občas život podobný tomu vo väzení. Najmä pre mamu.

Otec už nevie rozprávať, ak nerátam občasné slovko, čo z neho vykĺzne vo svetlejších chvíľkach, i to prevažne s námahou. Niekedy sa usmeje, alebo sa začne blázniť ako africký domorodec, väčšinu času je však flegmatický, smutný a najmä – zmätený. Vyhliadky do budúcna sú pre všetkých neútešné: zhoršovanie stavu, imobilita, smrť. Podobný osud zažívajú na Slovensku desaťtisíce rodín a čo nevidieť dvestotisíc rodinných príslušníkov. K sociálnej dávke za opateru pre rodinného príslušníka sa radšej nebudem vyjadrovať. Mama je s otcom takmer nonstop, každý jeden deň. Za rovnakú sumu, ako ona dostane na mesiac, by sa o neho v opatrovateľskom zariadení postarali dva či štyri dni. Na zdravie.

Keďže naša mama mala štyri deti a nejaký čas strávila aj na vysokej škole, jej dôchodok je tak mizerný, že by z neho v hlavnom meste sama neprežila. Jedného dňa pravdepodobne budeme musieť aj my otca niekam umiestniť. Nejako to dáme. Mnohí iní sú na tom horšie. Ak nemajú deti, ktoré by pomohli, prípadne aj partner je už po smrti... Existuje veľa ťažkých i smutných scenárov, skutočných sociálnych tragédií. A tak zväčša, najmä ak to už nejde inak a môže si to rodina dovoliť, padne skôr či neskôr rozhodnutie umiestniť svojho rodinného príslušníka do zariadenia pre seniorov.

Dotyk a úsmev           

Jedno také navštevujem ako zdravotný klaun s menom Miro Šarkan. Miro je telocvikár, tréner, turista. Duchom športovec, takže súčasnému umeniu, móde či gastronómii sa veľmi nevenuje. Vie však oceniť peknú ľudovú pesničku a je vždy ochotný pomôcť svojej klaunskej kolegyni, i keď výsledok jeho snaženia je viac komický, než prínosný. S úsmevom a športovo oblečený som sa takto, ako Miro, vybral do zariadenia Domov jesene života, kde sme mali pravidelnú klauniádu pre seniorov. Tentokrát nám pripadli tri poschodia oddelenia DAT (demencia, Alzheimer...). Bolo deväť hodín ráno a tí čo ma poznajú, vedia, že ráno mi všetko trošku dlhšie trvá. Nabrať mega-dych a extra-energiu, autentickú radosť a úsmev pre život (vlastný, i tých druhých) v tak skorej hodine môže byť niekedy problém. Fakt, že som vstal pred siedmou, na tom nič nemení. 

V šatni sme sa s kolegyňou dohodli, čo budeme približne robiť. Musí to byť jednoduché, žiadny slovný humor. Dôraz na pohyb, hudbu, blízkosť, malé hry. O pár minút sme už stáli pred prvou skupinkou na vozíkoch či stoličkách usadených seniorov. Niektorí sa tešili už keď nás zazreli vo dverách, iní apaticky pozerali do zeme. O malý moment, po dohovore so staničnou sestrou, nás počujú a vidia všetci. Niektorým sa predstavujeme priamo do ucha, slabšie počujú. Iní zase slabšie vidia. Pre vybudovanie dôvery u týchto veľkých-malých detí je veľmi dôležitý dotyk. A úsmev. Bez takéhoto zblíženia je neraz neradno sa k nim priblížiť. Viem to aj od otca.

Otec a syn

Vždy, keď prídem k nemu domov, podáme si ruku a s úsmevom ho pohladím po pleci. Oči ožijú. Usmeje sa. Aj keď odchádzam. Medzitým máme rôzne príbehy. Hnev, strach, smútok, ale i tanec a radosť, pozorovanie, či priam meditatívne spojenie v prúde času: otec – syn. Odpustenie, zmierenie sa, myšlienky o pominuteľnosti života, tiché malé modlitby. Okrem ranného detstva sa o mňa otec veľmi nezaujímal. Ani o veci, ktoré ma bavili. Možno len nevedel ako. On bol lekár, ja som si rád kreslil, písal a fotil. Miloval som film, on hádam 30 rokov nebol v kine. Nechcel. On mal rád dychovky, ja som v puberte hral na bicie v garážovej kapele. Moravanka versus Nirvána a Beastie Boys. Jeho sledovanie správ a futbalu v televízore versus moje mestské dobrodružstvá, alternatívna, nezávislá či aká scéna, utekajúca pred nájazdmi náckov v bratislavskom Propeléri.

V zariadení Domov jesene života predo mnou odrazu sedí pätnásť takýchto otcov. Nepoznáme sa, napriek tomu sú mi všetci blízki. Tak, ako môj otec, ani oni nevedia, ako sa volám, či kto som. Niektorí možno niečo tušia. Žijú svoje zmätené surrealistické príbehy, visiace na nitke reality. Väčšina sa teší už len z toho, že mám taký smiešny červený nos a farebné oblečenie. Proste niečo iné, veselé prišlo za nimi. O poschodie nižšie sedia ženy. Muži sa potešia z krásy mojej kolegyne, ženy z tváre takmer 40-ročného „mládenca“ Mira a spoločného „ručného tanca“. Tak volám tanec, pri ktorom teta, babička sedí vo vozíku a Miro jej jemne zdvihne ruky a začne s nimi tancovať zdola nahor a zo strany na stranu. Ochabnuté svaly dostanú signál, v rukách sa rozprúdi krv, krásny spev a ľudová pesnička v podaní Ruženky, mojej šarmantnej klaunskej kolegyne, vytvorí z návštevy priam estrádnu šou a veselicu. Spieva i Miro, niekedy sa pridá i niekto zo seniorov. Dnes sa jeden pán rozospieval s takou vervou, akoby nám ešte chcel pripomenúť, že ten fešný spevák s najkrajším a najmohutnejším hlasom z obecných folklórnych slávností je práve on.

Teraz som tu pre nich

Ženy či muži, akoby to zrazu bolo jedno. Deti, či starci a starenky. Ľudia s čriepkami pamäte. Odteraz už nevinní a bezbranní. Takmer úplne bezmocní. V hlave mi začali behať desiatky takýchto a podobných myšlienok. O mojom otcovi, o mojom vlastnom živote, či o tom všetkom, čo nás obklopuje – živote ako takom. Stop. Teraz som tu a teraz iba pre nich. Keď som žiadal o ruku do tanca dámy, niektoré sa dokonca akoby trošku hanbili. O malú chvíľu som hladil po ruke jednu pani, pamätal som si ju z tohto zariadenia ešte spred roka - dvoch, kedy bola oveľa vitálnejšia. Celá pokrútená zdvihla zrak, ktorý bol celý čas zaborený do zeme. Hlavu dokázala zodvihnúť len kúsok, skôr v náznaku, keďže už nevládze. Sklonil som sa viac a usmieval sa na cudziu prázdnu tvár, hľadal život v očiach, na moment sám vnútorne zmätený, či mám toľko lásky, či je vôbec možné takto ju zdieľať? Z jej pohľadu som videl, ako sa na malú sekundu prekvapila, oči však hneď zažiarili v radosti. Kútiky úst sa pomaly vytiahli hore ako ťažká opona, veľký úsmev odhalil ešte väčšie zuby a odrazu sa na mňa veselo a dokonca so smiechom pozerala úplne iná pani. Trvalo to chvíľu, ani nie minútu. Potom pomaličky sklopila zrak a opona líc klesla gravitáciou naspäť. Možno ju zaujal len ten červený nos, možno dotyk, hlas, alebo videla život v mojich očiach.

Ďalšia dáma sa z nás neuveriteľne tešila po celý čas. Tú som dokonca veľmi opatrne mohol vytancovať aj mimo kresla vozíka. Bola krásna, teraz i v minulosti. Dokonca možno povedať, že sa vrtela. Obrovské oči jej žiarili takou radosťou, z ktorej som mohol načerpať kúsok i ja sám. Musel som potlačiť dojatie. Pri lúčení sa iná pani rozplakala. Objala mňa i ja ju, dali sme si letmú (akože) pusu na líce. Veľmi smútila, akoby som bol jej syn, alebo si spomenula na časy keď jej muž išiel na vojnu? Ostal som pri nej, kým sa neupokojila. Sám som bol prekvapený ako rýchlo sa zvládla ovládnuť.

Niektoré veci sú v nás zakorenené veľmi hlboko. Aj traumy. Kiež by však bolo viac tých pekných, akými sú slušnosť, pokora, skromnosť a láska. Často ich vyzdvihujú ako hodnoty práve seniori pri našich návštevách, ktorí nemajú choroby ako má môj otec. Jedno z mála slov, ktoré vie môj otec pohotovo a vždy radostne povedať je „Ďakujéém“, keď mu poprajem „Dobrú chuť.“ Na zdravie! Ja ďakujem všetkým starým ľuďom za to, že mi pripomínajú, ako plynie čas a ukazujú to, čo je v živote najdôležitejšie. Podobne ako deti. Podobní deťom.

Peter Važan / zdravotný klaun Miro Šarkan

21. septembra si pripomíname Svetový deň Alzheimerovej choroby. Odhaduje sa, že na Slovensku týmto ochorením trpí 50 - 60 tisíc ľudí. Jedným z najničivejších účinkov Alzheimerovej demencie je stigmatizácia a sociálne vylúčenie, ktoré sa týka jednak osôb s demenciou, ale aj ich opatrovateľov a rodiny. (zdroj: Slovenská Alzheimerova spoločnosť, www.alzheimer.sk)

Zdravotní klauni pravidelne navštevujú nielen deti v nemocniciach, ale aj seniorov v zariadeniach a geriatrických oddeleniach nemocníc po celom Slovensku. (www.cervenynos.sk)

 

Prečítajte si ďalšie príbehy zdravotných klaunov

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kočner posielal z väzenia lístočky, zaistila ich NAKA

Súd bude rozhodovať o návrhu na sprísnenie väzby pre Kočnera.

Píše Ivan Mikloš

Priznám sa, mám veľké obavy (píše Ivan Mikloš)

Bojím sa toho istého, čoho Steven Pinker.

PRIMÁR

Ako nepribrať cez Vianoce? Vedci majú jednoduchú radu

Postup ľuďom ušetril nadbytočné polkilo.


Už ste čítali?