Na zázraky máme nos - príbeh sestričky Rózy

Autor: Zdravotní Klauni | 12.9.2019 o 18:15 | Karma článku: 1,80 | Prečítané:  615x

Môžeme vojsť? Tak sa začína klaunská návšteva v nemocnici. Zdravotní klauni a klaunky otvárajú dvere do izieb malých pacientov, aby premenil smútok a plač na čosi úplne opačné - na smiech.

Príbeh napísala podľa skutočného zážitku zdravotná klaunka Marika Kecskésová.

Úpenlivý detský plač sa rozlieha svetlou chodbou chirurgického oddelenia. Je ráno, ospanlivé, mdlé a upršané. Chodba je stretávacím a prechádzacím miestom pre maminky a ich ratolesti. 

Niektoré sa práve zobudili, postávajú a rozprávajú sa, iné kočíkujú. Skracujú si kroky, aby oklamali priestor a ranná prechádzka trvala dlhšie. Malé šidlá, ktoré si to už šinú po vlastných, nebojácne objavujú priestor.

Nos a uši ma neomylne vedú za intenzívnym plačom. Vykročím smelo a odhodlane. Klaunské nohy v červených topánkach klopkajú a privedú ma do dverí, kde je iným vstup zakázaný. Na stole sedí svetlooké chlapčiatko, modré oči má zaplavené slzami. Blonďavé vlásky sú od námahy prepotené, lepia sa mu na čelo. Maminka síce stojí blízko, ale v tejto chvíli je mu vzdialená. Prechádzajú skúškou. Musia vydržať aspoň chvíľku, aby sestry mohli odobrať krv. Pracujú rýchlo, presne, citlivo. Sú pokojné a sústredené. Aj keď je to chvíľa, zdá sa, akoby trvala celú večnosť.

Stojím už na svojom mieste, ruka sa mení na motýľa. Poletuje nad sklonenými hlavami, približuje sa k chlapcovej tvári. Spievam. Výška a dynamika tónov sa mení. Dôvtipne sprevádzajú pohyby motýľa. Chlapček sa nadýchne a prestáva plakať. Tóny sa menia na pesničku. Je známa, slovenská. Kútikom oka vidím, ako doktorka prestáva písať, zodvihne hlavu a neveriacky sa na nás pozrie.

„Skúšame sa nááájsť…“ Maminka malého pacienta nás tiež sleduje. Jej pohľad je plný prekvapenia a vďačnosti. Je ticho, znie len pieseň. Motýľ sa zľahka dotýka rozhorúčenej tváre chlapčeka, krídelká pohladia malé nôžky. Pesnička sa vznáša k stropu, prelieva sa cez dvere a dostáva sa každému do uší. Je ticho ako vo vatičke. Už len rýchloobväz a hotovo. Malý pacient sedí maminke v náručí. Všetko je v poriadku.

Odchádzam pomalým krokom, ruka mi stále lieta a máva. Pieseň v mojom hrdle pomaličky doznieva.

„Počula som, že dnes ste odviedli dobrú prácu,“ stretnem na konci klaunskej návštevy vrchnú sestru. Nepočula moju pieseň, iba jej dozvuky. Skloním hlavu a v hĺbke duše si prajem, aby sa to podarilo ešte mnohokrát.
 

Marika Keckésová - sestrička Róza

Aj tento príbeh nájdete medzi 32 skutočnými príbehmi v knihe Na zázraky máme nos.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?