„Ja nechcem ísť na operáciu!" - príbeh o detskom strachu

Autor: Zdravotní Klauni | 27.11.2019 o 19:51 | Karma článku: 2,60 | Prečítané:  1001x

V ten deň čakala Peťku operácia. Keď som ju stretla, mala tie najvystrašenejšie oči na svete. Hrdlo mi stiahlo, ale ako odborníčka na smiechológiu sa len tak nevzdám.

Prečítajte si skutočný príbeh zdravotnej klaunky Márie Benkovskej o sile smiechu, ktorý pomáha.

„Nieee,“ kričí Peťka, „ja nechcem ísť na operáciu!!!“

„Peťka, veď doteraz si sa tešila a smiala,“ chlácholí sestrička deväťročné dievčatko. To nie je možné, hovorím si, veď Peťka bola ešte pred pár minútami samý smiech. Ale potom si spomeniem na ráno.

Cez žalúzie preniká do izby len málo svetla. Stoja tam tri postele. Dve sterilne zabalené v modrom igelite a jedna obsadená, zahalená ranným šerom. Na posteli vidím len obrys. Mrví sa tam strapaté čudo, má asi meter päťdesiat. Je mi otočené chrbtom. Strapatá hlava sa na mňa nepozrie, ani keď sa slušne pozdravím:

„Dobrý deň, som doktorka Cica, môžem ísť ďalej?“ Po špičkách sa prenesiem až pred toto vlasaté stvorenie. Keď zdvihne hlavu, vidím tie najvystrašenejšie a najväčšie modré oči na svete. Slzy drží na krajíčku a tíško povie:

„Ahoj, ja som Peťka.“

Hrdlo mi stiahne, ale ako odborníčka na smiechológiu sa nevzdávam. Po chvíľke sa zoznamujeme. Zisťujem, že je v nemocnici sama, mama je doma s bábätkom a tato v práci a že sa veľmi bojí operácie.

„Ty si ako môj Mišo, aj ten sa bojí všetkého, čo nepozná,“ hovorím jej.

„Kto je Mišo?“ zvedavo zatlačí slzy a nakúka na moju červenú tašku.

Vytiahnem gumové prasiatko s plutvami. „Toto je môj Mišo, zoznámte sa.“

Nesmelo sa dotkne ňufáka, nohy a potom brucha. Prasiatko zakričí „kvííík“ a Peťku mykne. Stiahne sa, ale vzápätí ruka vystrelí naspäť k prasiatku a Mišo kvíka a Peťkine smutné oči sa pomaly rozsvietia. Stisne ho azda stokrát. Ako odborníčka na gumové prasiatka jej hovorím:

„Aby sa mi Mišo nevykvíkal, dáme si pauzu.“ Peťka nechce, aby Mišo stratil hlas, preto súhlasí, že sa vrátim o chvíľu a budeme pokračovať. Mali sme ešte zisťovať, čoho všetkého sa Mišo bojí.

Na operačnú sálu treba odviesť veľa detí, a tak sa vraciam asi o 20 minút. Peťka má pripravený celý arzenál vecí, ktorých by sa gumové prasa mohlo báť: od injekčnej striekačky cez papuču až po leukoplast. Testujeme ustráchaného Miša, ten kvíka a Peťka sa už nahlas smeje. To ustrašené dievčatko z rána by som v nej už nespoznala. Dopoludnie sa nesie vo veselej ukvíkanej atmosfére.

Pred obedom zvoní telefón. Peťka ide na sálu. V dobrej nálade sa so sestričkou po ňu vyberieme. Keď nás zbadá, úsmev zmizne, kŕčovito sa chytí postele, akoby tušila, že už je čas.

„Nieee,“ kričí Peťka, „ja nechcem ísť na operáciu!“

Opäť má tie veľké vystrašené oči plné sĺz a postieľku drží tak, akoby to bolo záchranné koleso. Nečakaná zmena v Peťkinom správaní ma prekvapí. Cítim úzkosť a chytá ma bezmocnosť. V hlave mi beží tisíc myšlienok… Musím niečo urobiť! Perkusie vo vreckách hrkajú a pípak v ruke pípa SOS.

Napokon vytiahnem Miša a obaja sa chytíme postele.

„My tu nechceme byť bez Peťky!“

Sestrička netuší, čo povedať, tak si lístkom so záznamom teplôt bezmocne ťapne po čele. Mišo začne kvíkať.

„Peťka, Peťka, čo mám robiť?“ tvárim sa bezmocne. „Mišo chce byť s tebou,“ hovorím Peťke, jednou rukou sa stále držím postele a v druhej mi kvíka gumové prasiatko.

Peťka hlasno smrkne, uprie na mňa veľké smutné očiská, pustí sa postele a chvejúcim sa hláskom povie: „Tak mi ho daj, odnesiem ho na operáciu.“

Kráčame potichu. Sestrička, Peťka s pohľadom upretým do zeme a ja, plná emócií a otázok, ako tomuto dievčatku pomôcť alebo aspoň spríjemniť túto ťažkú chvíľu. Chodba, ktorá má zopár metrov, sa zdá nekonečná. Blížime sa k vchodu na oddelenie, keď zrazu v dlani zacítim letmý dotyk. Najprv som si pomyslela, že mi tam pristál motýľ. Pozriem si do dlane a nájdem malú Peťkinu rúčku. Veľké modré oči sú síce plné sĺz, ale už v nich nie je strach. Vidím odhodlanie a veľký otáznik. Priznám sa, že ma to veľmi dojalo, veď doktorka Cica je tiež len človek. Mala som pocit, že na operáciu vedie Peťka mňa.

Pevne sa držíme a prichádzame k služobnému výťahu. Tam sa Peťka nechtiac oprie gumovým prasiatkom o sestričku a Mišo zakvíka. Všetky tri vybuchneme do smiechu. Je to správne načasované. Jedno kvíknutie gumového prasiatka prelamuje ticho a hustú atmosféru. Zrazu je všetko ako predtým. Peťka sa konečne usmieva.

zdravotná klaunka Mária Benkovská / doktorka Cica Hopsalková

Aj tento príbeh nájdete v knihe Na zázraky máme nos.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?