Pieseň pre staručkého maliara

Autor: Zdravotní Klauni | 14.10.2020 o 11:42 | (upravené 14.10.2020 o 13:55) Karma článku: 5,10 | Prečítané:  245x

Nikdy nie je neskoro vydať sa na výlet do oblakov. Prečítajte si poetický príbeh o obyvateľovi domova dôchodcov, ktorý si vďaka klaunskej návšteve pripomenul to, čo ho celý život napĺňalo.

Nie každý vie, že zdravotní klauni okrem detí v nemocniciach navštevujú aj seniorov. Prinášajú im úsmev, pohladenie, spomienku, ľudský kontakt. Jeden zo svojich zážitkov popísala v knihe Na zázraky máme nos zdravotná klaunka Mariana Bódyová.

...

„Máme nového obyvateľa,“ oznamuje nám pani riaditeľka domova dôchodcov, ktorý pravidelne navštevujeme. „Je to akademický maliar.“

Predstavím si dôstojného muža v sviatočnom oblečení, navoňaný je pitralonom, má prísny pohľad, ktorým nás prečíta skôr, než napočítame do troch.

„Celý život lietal na rogale,“ pokračuje riaditeľka. Trošku si vydýchnem, teda dobrodružná duša. Hádam nebude až taký prísny. Možno bude mať na sebe len pohodlné domáce oblečenie a tvár zarastenú jemným strniskom.

„Už takmer nič nevníma,“ dodáva nakoniec.

Dvere do jeho izby neexistujú, sú vysadené z pántov a zo zárubne visí záves. Zaklopeme na zárubňu, odtiahneme záves a chvíľu mlčky stojíme vo dverách. Oproti dverám sedí krehký starček.


Kreslo, zhrbený starec sedí v ňom.
Nehybne díva sa na svet, ktorý nevidieť.
Vonia tak zvláštne, ako starý holub,
čo sedáva mu občas za oknom.
 
Steny oblepené obrázkami okrídlených mašín.
Spomienky starca lezú po stene.
Prezrádzajú divoké korene toho,
čo v kresle tíško sedí bez pohybu brvy,
v tichu cíti už len suchý potok vlastnej krvi.


Starček môže vážiť tak do 50 kíl. Oblečené má pásikavé hnedé pyžamo. Má krásne dlhé prsty, koža na rukách aj na tvári pripomína papier. Veľmi pokrčený papier. Oholený dohladka vonia detským mydlom. Belasé oči sa upierajú pred seba, do sveta, ktorý nám zostáva neviditeľný. Steny za chrbtom má oblepené povystrihovanými obrázkami lietajúcich vynálezov. Rogalá, padáky, vetrone…


Krídla, rozloží rogalo a letí.
Vôňa farieb, ktoré kvitnú iba z oblohy.
Z výšok prilietajú na zem pre tých,
čo nemajú strach, keď s ďalšou novou vráskou
dopadajú na nohy.


Hľadám v pamäti pieseň, ktorá by ho mohla vytrhnúť z letargie. Začnem si pohmkávať a kolíšem sa ako steblo trávy v neistej melódii. Kolega pieseň spoznáva a pripája sa ku mne.

„Keby som bol vtáčkom, letel by som za les, pozrieť sa, čo robí, pozrieť sa, čo robí, mamička moja dnes.“

Zdá sa, akoby sa oči starčeka zväčšovali, dokonca nadvihne obočie. Telo sa nehýbe, ale jeho pohľad nadviaže kontakt s priestorom. Potom privrie oči, papierové viečka sa rýchlo mihotajú. Sníva. Pokračujeme v piesni až do konca, aj keď si nie sme istí, že to zaberie.


Pieseň, zvuk letiaci vzduchom na chvíľu mu zdvihne zrak.
Bol sivým holubom, čo perie stráca, čo odparí sa po kvapkách
a po pár tónoch, čo prenikli až k nemu,
opäť je z neho silný drak.
Na chvíľu spájame sa, objímame svet.
Vraj sa to už nepatrí, no my chceme vyletieť!


Nabral silu, a ako doznieva pieseň, tlieska. Ruky nevydávajú takmer žiadny zvuk, ale dôstojnosť a vďačnosť je v každom údere dlaní. Kútiky úst sa zdvihnú do nádherného úsmevu. Akoby práve oslavoval úspešné pristátie.

 

Mariana Bódyová, zdravotná klaunka

(príbeh je z knihy Na zázraky máme nos)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?